zádielské svetlo

Autor: róbert kurucz | 22.6.2013 o 15:39 | (upravené 9.8.2013 o 15:14) Karma článku: 2,36 | Prečítané:  357x

Tento príbeh je súčasťou príbehu o vínku vlnke a krabičke. Porozprával mi ho raz jeden muž, ktorý je súčasťou tohto príbehu.Muž, ktorý pozná skutočnú vílu.Dobrú a kúzelnú. Tí dvaja, mnou už spomínaný muž a jeho víla sa jeden večer dohodli, že nasledujúcu nedeľu strávia prechádzkou v prírode a budú sa tešiť z krás zádielskej tiesňavy a vlastných radostne prepojených vnútrajškov. Ako mi to bolo popísané, tí dvaja sa stretávali veľmi veľmi radi, lebo sa mali a majú veľmi veľmi radi.veľa sa rozprávali, smiali, riešili, diskutovali, snívali, dotýkali sa. Poznáte nedeľu, ešte ste si ani poriadne neoddýchli a už na druhý deň prichádza nový pracovný deň. A ešte k tomu príprava na takýto prírodný výlet. Víla môjho muža príbehu je veľmi starostlivá a dôsledná a tak chcela mať všetko pripravené tip topko. Pripravila jeden hrniec niečoho dobrého, druhý hrniec niečoho iného dobrého. Pripravila karimatku, košíček piknikový, príbory, servítky, poháriky, knižku a potreby. A tiež jemné obavy, aby to všeto bolo viac ako príjemné. Ako sa tak stretli, ani poriadne nevedeli, ako sa taký okruh v zádiely dá absolvovať. A tak kukli do mapy a vydali sa jedným z dvoch smerov.

Cestu hore, kým si nesadli vyplňali rozhovormi, teda niekedy sem tam aj pokusom o rozhovor, lebo asi vďaka nadmorskej výške, sa ich súznenie onej neďele formovalo o momentík dlhšie ako obvykle. Pozastavovali sa pri mapách a náučných tabuliach a vymieňali si košíček naložený. A dorazili na miesto piknikové. Nebolo jednoduché ho vybrať, kedže naokolo ostatní turisti a oni dvaja chceli mať trošku súkromia, a zaroveň neísť do hlbokého lesa, kde by ich mohol zjesť hladný vlk, ktorý mohol zachytiť niečo z obsahu ich košíčka. Rozložili si karimatku a začala sa pikniková hostina, ktorú pripravila víla. Najprv veľmi ľahká ale neskutočne chutná hubová polievka, takmer na prírodno a potom, a potom úžasne šťavnaté a chutné bravčové karé asi na leču. Všetko pekne starostlivo pripravené zabalené do alobalu aby nevychladlo. To ti vám bola asi parádne chutná hostina, ako dedukujem z rozprávania môjho zdroja príbehu. Keď som týchto dvoch, vídaval hoc aj pri iných príležitostiach, mal som úsmev aj na ušiach, oni dvaja sa strašne vnútorne cítili a napĺňali, veľa sa rozprávali a hlavne veľa spoločne pracovali a v skutku musím povedať že bolo radosťou a inšpiráciou sa na nich pozerať či byť v ich prítomnosti. Piknik mali ukončený a pobrali sa do ďalšej tretiny ich výletika. Kráčali hore, obdivovali stromy, kamene, samorasty, hľadali chodníček až došli na čistinku. Na čistinke hore, bola smerová tabuľa takmer celá vyvalená. A bolo tam neslnečno, lebo slnečné lúče ešte neprerazili naplno pomedzi husté lístky stromov a lístky stromu ich lásky. Keď kráčali hore popri divokej riečke ešte na začiatku tam bolo aj vďaka vysokým skalám a úzkej tiesňave nielen neslnečno, ale aj vlhko od prúdiacej vody a tým pádom aj trošku chladno. Teraz v ďalšej časti ich túry, sa aj vďaka šľapaniu hore pomaličky zahrievali. A na tej čistinke ako tak hľadali správny smer sa stalo niečo veľmi príjemné. Ona, tá úžasná víla sa vrhla celou svojou krásou a radosťou na krk, košíček nosiacej tej druhej postavy môjho príbehu, takmer z ničoho nič. V tej chvili sa stala čistinka neskutočne slnečnou. Všetky slnečné lúče prerazili a bolo tam veľmi veľa svetla. Rovnako ako aj v ich srdciach a dušiach. Podľa mňa to bolo úplne, ako keď si predstavíte, že šľapete hore a nejde to veľmi, lebo vlhko, chladnejšie, neznáma cesta, ale hneď ako sa dostanete na výsĺnie poznanej čistinky, aj keď na nej ešte slnečné lúče neprerazili, vaše vnútro pookreje a žiarite silným svetlom. Rovnako ako tí dvaja v tejto chvíli. Ich cesta v ďalšej časti okruhu zádielskou krásou tiesňavy bola už úplne, úplne iná, tí dvaja sa stali jedným telom a jednou dušou. Skackali ako v tých polohách sa nevyskytujúce kamzíky a smiali sa a držali a držali. Držali sa za ruky držali sa za tvár, držali sa za vlásky, držali sa za jej šedú mikinu. Držali sa za ich rozhovory plné premýšľavých otázok. Držali sa za košík. Najprv sa pobrali k útesu, kde si dali čajík a chceli vytiahnuť knižku, čo mali zo sebou, ale z tohto miesta nemali až taký výhľad aký objavili o pár minút neskôr. Pozdravili sa s ostatnými turistami a pustili sa jemným kopcom meniacim sa na širokánsku lúku prepletenú výrypkami diviačej zvery k svojmu Miestu. A tak si oni dvaja prepojení skackajú, tešia sa a držia sa a idú spolu. Až sa priblížili k miestu, ktoré pôsobilo. Lebo to bol okraj skalných previsov ku koncu ich zádielskej cesty resp . z opačného pohľadu, bolo to pri začiatku skalnatých útvarov krás. Našli si svoje miestečko, rozložili karimatku a začali sa tešiť. Dali si opäť čajík, vyzuli topánky, vysypali trávu z ich vnútrajškov, zaľahli jeden do druhého ako kĺbko. Ľudia chodili okolo a mali psov, cigarety, dobrú náladu, niektorí aj náladu nedobrú, ale oni , títo naši, boli sami dvaja ako jeden. A snívali a žili zároveň jeden zo svojich najkrajších snov a životných príbehov. Mali úsmev na tvári a na srdci rovnaký ako mám ja teraz, keď prepisujem spomienky, ktoré sa od neho dostali ku mne. Začínajú sa mi objavovať na mihalniciach slzy, keď si predstavím, čo za neskutočnú krásu museli títo dvaja v takejto chvíli spoločnej prežívať. Jeho ruky mali väčší objímajúci rádius a tak ju svojim objatím chránil hladil napĺňal a zohrievel. Ona bola v jeho objatí veľmi pokojná, cítiaca sa bezpečne, radostná, spokojná sama so sebou spolu s ním. Odhalená do úplnej krásy jej podstaty bytia vílou, nezaťažovaná strachmi či obavami či umelými nepotrebnými stenami. Podobne ako on. Keď sa pomaličky vyslobodili z prepojeného objatia dokochali sa krásou skalných útvarov krás, vytiahli knižku a potreby. Bola to knižka, ktorou jej predtým urobil veľkú radosť. Kedysi spolu chodili na kreslenie, ona bola o hodne lepšia ako on a raz k ním, keď sa túliac jeden vedľa druhého do jedného spoločného na pohovke vo všetko plynie kníhkupectve, sa priplavila taká veľká kniha o kreslení a so všetkými pomôckami návodmi a potešeniami v podobe rozvoja spomínanej kresliacej činnosti. Jedno poobedie sa vybral tam kde všetko plynie a knižku získal. A podaroval jej ju. Keď jej radosť opisovaná pri malej fľašťičke kúzelnej plnej vody obyčajnej patentovaná prírodou bola skutočne nepopisateľná, táto radosť z tejto knižky bola jej o pár minút staršia sestra. Viete si predstaviť, keď vytiahli onú spájajúcu knižku a pustili sa do spoločného cvičenia toho čo sa spolu učili a chceli spolu rozvíjať, ako silno slnečno bolo opäť okolo nich. A vzali si tužky ako potreby a pustili sa do spoločných cvičení a zdokonaľovaní, spolu obaja, spolu jeden s druhým a spolu druhý s prvým. A táto chvíľa spustila zázračný magnet ich vnútier, ich spoločných snov o spoločnom spojení a prepojení o spoločne zdielanej radosti či starosti o úplnom dotyku ich duší. A v tejto časti sa mi, rovnako ako aj vám podrobnosti príbehu akosi strácajú pravdepodobne asi tušíte že z pochopiteľných dôvodov. Nedal som sa a snažil som sa zo svojho zdroja za každú cenu vydolovať všetko aj k tejto časti príbehu. Ale nedal sa. Tí dvaja sa začali dotýkať a dotýkať, preplietať a preplietať. Začali sa na jednej karimatiek šáliaco vrtieť a ošívať, akokeby tam tých karimatiek bolo desať. Vtáky na oblohe sa na chvilu zastavili a už už sa chystali padnúť dole, ale spozorneli a prestali vydávať zvuky na okamih. Celá oblasť akoby stíchla. A kedže to nebolo cieľom ich stretnutia, pobrali sa do neďalekej húštinky. Tu moje podklady k príbehu končia, a za žiadnu cenu sa mi nepodarilo dopátrať, čo presne sa dialo v húštinke, ale viem že tam obaja utekali ako radioaktívne silno do žiariaca neznámym svetlom zapalení, držiac sa ruku a vymieňajúci si celé DNA pouhým dotykom. Že vraj bolo z húštinky počuť nejaké praskanie asi suchého dreva a nejaké iné zvuky či šuchotania, ale to už sú iba naše domýšľavé pomyselné dohady. Môj príbeh pokračuje v časti, keď si pomaličky začali baliť karimatku, začalo sa pomaličky stmievať a dávali všetky rozložené veci späť do košíčka či ruksaku a pobrali sa záverečnou časťou ich cesty. Ak ich prepojenie na začiatku cesty v tiesňave chladnej ešte zrána malo popisné číslo desať, na čistinke popisné číslo sto, tak teraz tu, tých stoviek bolo tisíc. Z jeho rozprávania ešte viem , že sa neprestával celou cestou dole čudovať, čože sa to opäť za zázrak medzi nimi stal, že sa tak silno magicky prepojili. A ona neprestávala vysielať to čo ho naučila v druhom kúzle. A tiež neprestávala vysielať to čo objavil v jej základnom kúzle, keď jeho slová do vzduchu vytesali kamennými písmenami slovíčko láska. A takto veľmi silno ožiarení a ožarujúci zázračným svetlom daného priestoru kráčali smerom dole a sledovali kríčky okolo. Šípky z ktorých chceli navariť džem či pozbierať na čajík. A sledovali úzku cestu plnú kamenistých prekážok smerom dole, ktorá sa miestami nezdala úplne bezpečná. Ale bezpečnosť tejto cestičke dodávala jej neskutočná starostivosť a jej pohľad naňho plný mystérie a odmeňujúc ho najvzácnejšim pohľadom , najvzácnejším dotykom a najvzácnejším bozkom každých päť minút. Aj keď sa miestami nedržali za ruky jej starostlivý pohľad plný tej najväčšej lásky ich sprevádzal akoby boli tutanchamónovým sarkofágom večnosti naveky zviazaní. Jej oči svietili, jej dlane pálili, jej srdce horelo. A on stál a žil vedľa nej. V aj tejto chvíli skutočne prežívali títo dvaja niečo veľmi vzácne a nevysnívateľné. A prežili to skutočne naživo, lebo toto sa im ani nesnívalo.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?