šmýkajúce sa slzy

Autor: róbert kurucz | 15.5.2013 o 22:33 | (upravené 22.6.2013 o 19:51) Karma článku: 11,24 | Prečítané:  1349x

Moja mama nastúpila pobyt v nemocnici v pondelok. Odviezla ju tam kamarátka, ktorá kedže trebalo trošku dlhšie zvládať organizáciu nástupu, začala byť po 3 hodinách jemne nervózna. Po obede som dostal od mami sms s udanou polohou. Sadol na bycikel , cestou vybavil jeden úrad a bol som tam. Krásne zelený park, príjemné lavičky, vysoké stromy, pár eur navyše a stánok zmrzliny. A usmiata mama a šibalský ja. Dôvod hospitalizácie bol - dôkladnejšie zistiť, čo za tiene na ľavej strane pľúc sa javia na rtg snímku. Odvtedy som chodil za mamou každý deň. Na bycikli, za 7 minút z domu. Párkrát autom. Väčšinou bolo slnečno, nie však v duši a na tvári mojej mami. Jedna z hlavných správ bola, že CT vyšetrenie bude ďalši pondelok. A toto vyšetrenie malo priniesť hlavné svetlo pobytu. Postupne som vzal vo volný deň v stredu so sebou na návštevu svoju dcéru - má 13 rokov a veľa energie. Stáli sme na chodbe a v duchu túžili, nech moju mamu pani sestrička pustí aspoň na chvíľu von.Poobjímali sa, pousmievali a vačšinu otázok som dcére zodpovedal cestou domov ja sám a jej vnútro.V piatok som tajne vzal na prechádzku sestru mojej mami, aby sa nemohla vyhovoriť že nevie ako nájde cestu k jej návšteve.

Júúj to bola čistá energia prepletená dlhšou chôdzou a završená spánok prinášajúcou únavou.Ďalšie návštevy nasledovali, sem tam už slnko ani vonku nesvietilo a aj zmrzka bola zavretá. Pondelkové CT vyšetrenie obhospodarovali 3 doktori v čistých bielych plášťoch. A výsledky začali priťahovať mraky.V utorok to bolo vyšetrenie na onkológii a mamografii. Nález sa volá pán nechcený a nežiadúci tumor. Je dnes streda a ja som sa opäť vybral na bycikli za svojou mamou. Zmrzlinový stánok bol otvorený a oriešková spočinula v mojej pravej dlani.Ale ani všetky nerezové nádoby vyprázdené do pusy najväčšieho maškrtníka zmrzlinového stánku by nestačili na to, aby sa moja mama usmiala. A valilo a valilo, sa z nej všetko strachom prepletené, čo len slovíčko rakovina môže priniesť. Nebolo vôbec slnečno a vlastne ani slnko vôbec nebolo. Bol iba trpký pocit z nechcene šíreného strachu. Obavy, plný vagón obáv.Trošku mi pomohlo keď som sa vrátil, sa vyrozprávať maminej sestre. Ale mal som ešte lepší nápad. Mám aj syna, 16 ročného, s darom dotýkať sa a liečiť duše druhých. Nechcel veľmi chodiť na návštevy babky, lebo nie je to jeho baseball tréning, ale oni dvaja sa veľmi majú radi a priťahujú a cítia sa strašne. Dnes som nemusel veľa okolo toho rozprávať, ale jeho srdiečko vie pomôcť. Nechcel ísť sám, a tak som stál vedľa neho ako vytočil z môjho mobilu číslo mojej mami a oznámil jej, že sme tu. Moja mama nemohla výjsť von a tak cestou oriešková zmrzlina v kornútku spočinula v pravej dlani môjho syna. Kráčajúc k stretávajúcemu oknu sa objem zmrzliny zmenšoval a objem silnejších emócií zväčšoval. Zastali sme pod oknom. Pod oknom zastal môj syn a ja. Rovnako ako pred cca 10 rokmi, keď som stál pod oknom nemocnice a srdcervúco hľadel na svojho syna ako netúži po ničom inom, ako objať svojich blízkych ktorí práve vyšli z jeho izby. Malý človiečik v ďalekom okne. Plný smútku, plný strašnej túžby sa vrátiť a túžiaci po teple dotyku.Takto dvaja stáli pod nemocničným oknom mojej mami, jej vnuk a jej syn.Jej vnuk stál vľavo.Okno bolo vysoké a moja mama je nízka.Opýtal sa ma prečo ho neotvorí? A ja, odpovedám, lebo neodosiahne. A tak sme si dali signál, že ideme mimo (samozrejme) návštevných hodín hore, aspoň k okienku drevene bielemu. Moja mama ma cca 150cm, môj syn cca 180cm a okienko cca 40x40cm.Ja som ostal stáť pri krásne popraskaných bielych historických zaoblených kachličkách okolo okna.Môj syn, najprv pohladil moju mamu, potom sa aký veľký je vsunul cez malé okienko a objal tú krehkú bytosť. A to stačilo. To stačilo k tomu aby sa nespravodlivý svet aspoň na chvíľu zastavil.Aby sa aspoň na chvíľu zastavili obavy a nešíril sa strach. Môj syn to dlhšie nevydržal a pobral sa smerom ku schodom a oblým bielym popraskaným historickým kachličkám. A tam ho zachytilo objatie. Moje objatie.Objatie syna a objatie otca v jednom. Zastavil som ho aký je veľký a celým telom som ho objal, najsilnejšie ako viem . Vtedy sme sa spojili. A revali ako fugy. A moja útla mama cez malinké okienko všetko cítila. Kráčajúc dole schodmi, sme sa stali jedným telom mysliacim na jedno. Prechádzajúc okolo zelene parku chodníčkom popod okno, sme ani jeden z nás nemal silu pozrieť sa smerom na veľké okno s malou útlou postavou spoza neho vykukujúc.Kráčali sme vedľa seba ako jeden. Ako otec a syn v jednom. Bol som strašne hrdý na silu duše môjho syna. Cítil som sa akoby som bol on. A cítil som sa ako jeho mladší brat.Odvážil som sa naň pozrieť a na jeho tvári som videl rovnaký obraz ako na tvári mojej vlastnej. Nám obom sa v rovnakej chvíli šmýkali slzy po ľavej strane líca smerom dole. A túto súzniacu silu cítil každý, malý či veľký, útlý či silný, kto sa v tej chvíli postavil či priblížil k veľkemu návštevnému oknu za nami.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Poľoval na ňu esesák: Keď vidím kotlebovcov v parlamente, musím kričať

ODOMKNUTÝ ROZHOVOR: Eva Mosnáková ako mladé dievča prežila holokaust.

EKONOMIKA

Premiér Fico zabudol na ceny elektriny na východe

Ceny rieši len na strednom Slovensku.


Už ste čítali?