šmýkajúce sa slzy

Autor: róbert kurucz | 15.5.2013 o 22:33 | (upravené 22.6.2013 o 19:51) Karma článku: 11,24 | Prečítané:  1340x

Moja mama nastúpila pobyt v nemocnici v pondelok. Odviezla ju tam kamarátka, ktorá kedže trebalo trošku dlhšie zvládať organizáciu nástupu, začala byť po 3 hodinách jemne nervózna. Po obede som dostal od mami sms s udanou polohou. Sadol na bycikel , cestou vybavil jeden úrad a bol som tam. Krásne zelený park, príjemné lavičky, vysoké stromy, pár eur navyše a stánok zmrzliny. A usmiata mama a šibalský ja. Dôvod hospitalizácie bol - dôkladnejšie zistiť, čo za tiene na ľavej strane pľúc sa javia na rtg snímku. Odvtedy som chodil za mamou každý deň. Na bycikli, za 7 minút z domu. Párkrát autom. Väčšinou bolo slnečno, nie však v duši a na tvári mojej mami. Jedna z hlavných správ bola, že CT vyšetrenie bude ďalši pondelok. A toto vyšetrenie malo priniesť hlavné svetlo pobytu. Postupne som vzal vo volný deň v stredu so sebou na návštevu svoju dcéru - má 13 rokov a veľa energie. Stáli sme na chodbe a v duchu túžili, nech moju mamu pani sestrička pustí aspoň na chvíľu von.Poobjímali sa, pousmievali a vačšinu otázok som dcére zodpovedal cestou domov ja sám a jej vnútro.V piatok som tajne vzal na prechádzku sestru mojej mami, aby sa nemohla vyhovoriť že nevie ako nájde cestu k jej návšteve.

Júúj to bola čistá energia prepletená dlhšou chôdzou a završená spánok prinášajúcou únavou.Ďalšie návštevy nasledovali, sem tam už slnko ani vonku nesvietilo a aj zmrzka bola zavretá. Pondelkové CT vyšetrenie obhospodarovali 3 doktori v čistých bielych plášťoch. A výsledky začali priťahovať mraky.V utorok to bolo vyšetrenie na onkológii a mamografii. Nález sa volá pán nechcený a nežiadúci tumor. Je dnes streda a ja som sa opäť vybral na bycikli za svojou mamou. Zmrzlinový stánok bol otvorený a oriešková spočinula v mojej pravej dlani.Ale ani všetky nerezové nádoby vyprázdené do pusy najväčšieho maškrtníka zmrzlinového stánku by nestačili na to, aby sa moja mama usmiala. A valilo a valilo, sa z nej všetko strachom prepletené, čo len slovíčko rakovina môže priniesť. Nebolo vôbec slnečno a vlastne ani slnko vôbec nebolo. Bol iba trpký pocit z nechcene šíreného strachu. Obavy, plný vagón obáv.Trošku mi pomohlo keď som sa vrátil, sa vyrozprávať maminej sestre. Ale mal som ešte lepší nápad. Mám aj syna, 16 ročného, s darom dotýkať sa a liečiť duše druhých. Nechcel veľmi chodiť na návštevy babky, lebo nie je to jeho baseball tréning, ale oni dvaja sa veľmi majú radi a priťahujú a cítia sa strašne. Dnes som nemusel veľa okolo toho rozprávať, ale jeho srdiečko vie pomôcť. Nechcel ísť sám, a tak som stál vedľa neho ako vytočil z môjho mobilu číslo mojej mami a oznámil jej, že sme tu. Moja mama nemohla výjsť von a tak cestou oriešková zmrzlina v kornútku spočinula v pravej dlani môjho syna. Kráčajúc k stretávajúcemu oknu sa objem zmrzliny zmenšoval a objem silnejších emócií zväčšoval. Zastali sme pod oknom. Pod oknom zastal môj syn a ja. Rovnako ako pred cca 10 rokmi, keď som stál pod oknom nemocnice a srdcervúco hľadel na svojho syna ako netúži po ničom inom, ako objať svojich blízkych ktorí práve vyšli z jeho izby. Malý človiečik v ďalekom okne. Plný smútku, plný strašnej túžby sa vrátiť a túžiaci po teple dotyku.Takto dvaja stáli pod nemocničným oknom mojej mami, jej vnuk a jej syn.Jej vnuk stál vľavo.Okno bolo vysoké a moja mama je nízka.Opýtal sa ma prečo ho neotvorí? A ja, odpovedám, lebo neodosiahne. A tak sme si dali signál, že ideme mimo (samozrejme) návštevných hodín hore, aspoň k okienku drevene bielemu. Moja mama ma cca 150cm, môj syn cca 180cm a okienko cca 40x40cm.Ja som ostal stáť pri krásne popraskaných bielych historických zaoblených kachličkách okolo okna.Môj syn, najprv pohladil moju mamu, potom sa aký veľký je vsunul cez malé okienko a objal tú krehkú bytosť. A to stačilo. To stačilo k tomu aby sa nespravodlivý svet aspoň na chvíľu zastavil.Aby sa aspoň na chvíľu zastavili obavy a nešíril sa strach. Môj syn to dlhšie nevydržal a pobral sa smerom ku schodom a oblým bielym popraskaným historickým kachličkám. A tam ho zachytilo objatie. Moje objatie.Objatie syna a objatie otca v jednom. Zastavil som ho aký je veľký a celým telom som ho objal, najsilnejšie ako viem . Vtedy sme sa spojili. A revali ako fugy. A moja útla mama cez malinké okienko všetko cítila. Kráčajúc dole schodmi, sme sa stali jedným telom mysliacim na jedno. Prechádzajúc okolo zelene parku chodníčkom popod okno, sme ani jeden z nás nemal silu pozrieť sa smerom na veľké okno s malou útlou postavou spoza neho vykukujúc.Kráčali sme vedľa seba ako jeden. Ako otec a syn v jednom. Bol som strašne hrdý na silu duše môjho syna. Cítil som sa akoby som bol on. A cítil som sa ako jeho mladší brat.Odvážil som sa naň pozrieť a na jeho tvári som videl rovnaký obraz ako na tvári mojej vlastnej. Nám obom sa v rovnakej chvíli šmýkali slzy po ľavej strane líca smerom dole. A túto súzniacu silu cítil každý, malý či veľký, útlý či silný, kto sa v tej chvíli postavil či priblížil k veľkemu návštevnému oknu za nami.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?